Kto som

Taký "prírodný človek"

S prírodou som spätá od malička. Preto ma po celý život sprevádzajú zvieratá rôzneho druhu.

Vlastním malú farmičku a mám veľa plánov no teraz som na všetko sama, tak to mám zložitejšie...ale o všetkom sa dozviete tu, postupne keď budem pridávať nové aktivity ktoré sa chystám na mojej farme robiť....
 

Moje prvé stretnutie s koňmi.

Kone mi učarovali už ako malému dieťaťu, ešte som ani chodiť veľmi nevedela. Kone som musela mať všade, nakreslené, v knižkách, postupom času plagáty, kalendáre, známky, pohľadnice. Proste ich podobizeň sa musela vyskytovať všade v mojom okolí.

Keď som podrástla, využívala som každú možnú situáciu, aby som s nimi mohla stráviť aspoň chvíľočku, pohladiť si ich, cítiť ich nádhernú vôňu.

Chodila som na družstvo, u nás v dedine, ku ťažným koňom, vtedy som bola najšťastnejšia. Ešteže sme ho mali blízko domu. Keď sa mi prvý krát naskytla možnosť, ísť sa povoziť, mala som možno 13-14 rokov, to by ste mali vidieť tú radosť, vtedy som si myslela že sa vznášam. Nikdy na ten pocit NEZABUDNEM. Doteraz vo mne pretrváva akokeby som to prežila len včera.

Možnosť kúpiť si vlastného koňa, alebo chodiť jazdiť do nejakého klubu tam bola minimálna. Rodičia ťažko pracovali a v tej dobe to nešlo, neboli na moju záľubu peniaze. Ale ja som vedela aká je situácia a preto som od rodičov, ohľadne koní, ani nič nevyžadovala.

Postupom času, popri cestovaniu za prácou, už na kone čas veľmi nebol. Ale mala som šťastie, dostala som prácu ako ošetrovateľka koní, tam ma naučili všetko, jazdiť, veškerú starostlivosť okolo koní. Keďže tam boli parkurové kone, bolo jasné aký štýl sa budem učiť. Chodili sme na závody a zažila som tam toho mnoho, hlavne som spoznala pár skvelých ľudí. 
Ale bola som mladá, zatúžila som po rodine....kone znovu museli ísť bokom.

Medzitým som využívala možnosti. Kde sa dalo. Aspoň chvíľkový kontakt s nimi.

Tak a prišiel čas na vlastného koňa. Prvého, mladú kobylku, mi daroval môj nebohý ocko. Bola som vtedy plná nádejí, očakávaní, že to s mladým, neobsadnutým koňom zvládnem. Aj nám to spolu vcelku šlo, bola múdra, vnívavá, sice trochu šalená (arab😀). Dopracovala som sa s ňou až k uzde, lonžovaniu, sedlu (vtedy som ešte bez zubadla a sedla nejazdila). Až sme stroskotali na zlom výbere podkúvača, aj keď som mala viacerých, ani jeden k nej nemal prístup aký by som si priala a ona zanevrela na celý svet😕. 

Zavolala som dokonca aj Venyu Bonebbaker, len škoda že mala toho veľa, a nemohla chodiť kobylke robiť korektúry. Pri nej som prvý krát videla ako sa kôň pozitívne motivuje. Začala som s ňou pracovať s touto metódou, ale tým že podkúvač toto neuznával, stroskotali sme, nakoniec som ju radšej predala, do skúsenejších rúk, aj keď s ťažkým srdcom. Pani si s ňou hravo poradila, mali perfektneho podkúvača ktorému si hneď na prvý krát dala urobiť kopýtka....nakoniec chodí teraz aj ku mne. Ale bolo to ťažké ho zohnať, v tejto našej oblasti.

Ale bol to asi osud, tak to malo byť. Dostal sa ku mne Cassino, chudák prežil toho dosť....Keď som zbadala inzerát, ten jeho krásny "kukuč", musela som ho ísť pozrieť, a neodolala som mu. (viac o ňom v sekcii Cassino).

O dva roky prišla Jenny, darom, od jednej dobrej duše. Takže aj zázraky sa dejú🙂. (Viac o nej sekcia Jenny). Teraz sú u nás spolu krásne sa dopĺňajú, sú si oporou a hlavne sú emočne naplnený spolu so mnou😀.

Po pár rokoch sa k nám pridala ďalšia kobylka, taká moja vysnená...je plemena appaloosa a volá sa Winnona Nootka.... Prišla ku mne ako ročné žriebätko, ktoré nič nevedelo.  No začíname pomaly trénovať, veľmi rýchlo sa učí. Neviem sa dočkať keď sa budem na nej preháňať našou krásnou prírodou...ale na to si ešte zo 2,3 rôčky musím počkať 🙂. Chystám si ju obsadnúť sama, uvidím ako nám to pôjde, ale nebránim sa pomoci trénera v prípade nejakých komplikácií.